Hovoriť pri ambiente o snovosti hudby a ktovieakých podobenstvách je trochu sprofanované. Pri tvorbe talianskeho samouka Stefana Mussa, ktorý od prelomu 80. a 90. rokov vystupuje pod značkou ALIO DIE, sa však k inému jazyku obrátiť nejde. Je úzko spätá s toskánskou prírodou, úctou k tradičným nástrojom a mieri k podobným náladám ako vlna kvázi-ezoterického ambientu, napríklad od dobre známej dvojice Robert Rich a Steve Roach.

Na rozdiel od klávesového new-age je ALIO DIE organickejší, najmä vďaka zdržanlivosti v kompozíciách a zapojeniu rozličných strunových nástrojov a perkusií (od citary, cez kalimbu až po rôzne kovy). Na novom albume sa spája so speváčkou Sylvi Alli a vytvára tak o niečo zemitejšiu alternatívu k sólovým albumom Lisy Gerrard z DEAD CAN DANCE.

Ponúka sa tu aj prirovnanie k Brianovi Williamsovi z LUSTMORD a jeho vlaňajšiemu pokusu skĺbiť dark ambient a éterický spev, ktorý znel skrátka ako - pokus skĺbiť dark ambient a éterický spev. Na ALIO DIE je dobré naopak to, ako tvoria dva cudzie elementy celok celkom prirodzene. Navzájom sa počúvajú, vychádzajú si v ústrety už pri štruktúre a nie sú len fascinované formou toho druhého.